Juraj Pári, jeho sestra Andrea a ich rodiny budú ďalšími budúcimi obyvateľmi Krásnych Sadov. Na svojich pozemkoch aktívne pracovali už celý minulý rok. A tak keď vstúpite na ich územie v Krásnych Sadoch veľkou drevenou bránou, nájdete vysadené stromy, veľkú kopu kompostu a malý báger.

Páriovci si kúpili dva susediace pozemky, aby ich rodiny žili pokope. Dlhšie hľadali miesto, kde by si postavili domy a žili vo väčšom kontakte s prírodou. Juraja priviedla práca k manželom Slobodovcom, ktorí ho nadchli pre projekt Krásne Sady. „Ja som generácia mestského dieťaťa, ktoré vyrastalo blízko centra na betónovom dvore s kúskom záhrady,“ začína svoje rozprávanie Juraj Pári. Juraj je vyučený stavbár a už viac ako 15 rokov sa venuje svojej profesii – navrhuje a realizuje interiéry. Predtým než sa osamostatnil, pracoval v záhradníckej firme. „Sedel som v kancelárii s renomovanou záhradnou architektkou a mal som na starosti návrhy stavebných častí v záhradách. Z malých záhrad bolo zrazu potrebné riešiť náhradnú výsadbu za vyrúbané stromy na mieste súčasnej diaľnice. A tak ja ako stavbár som sa zrazu ocitol pri strome, obopínal som ho metrom a zisťoval som, aký je starý, akú má spoločenskú hodnotu, lebo kvôli diaľnici ho musia vyrúbať a za túto spoločenskú hodnotu ho majú nahradiť niekde inde v krajine,“ vracia sa Juraj k svojmu predchádzajúcemu zamestnaniu. Navrhovanie a realizácia interiérov je práca, ktorá ho baví a napĺňa. Tak ako v bežnom živote, aj v práci sa usiluje veľa vecí recyklovať. „Snažím sa veci nevyhadzovať, ale dávať im druhú šancu. A snažím sa k tomu viesť aj druhých. V interiéroch pracujem s viacerými materiálmi. Prednedávnom sme napríklad robili na rekonštrukcii domu a zo starých vodovodných trubiek, ktoré by sa vyhodili, sme jeho majiteľovi poskladali policu do jedálne.

Na svojej pôde v Krásnych Sadoch trávi veľa voľného času. Pozoruje, ako to na pozemku funguje – z ktorej strany prevažne fúka vietor, koľko je kde vody. Po obvode pozemku už vysadil stromy. „Vysadil som ich podľa predpísaného manuálu. Zasadil som aj les, zväčša ihličnany a kry, do ktorého sa v budúcnosti bude málo vstupovať, jedlý les – ovocné dreviny a kríky. Vieme napríklad, akú spotrebu jabĺk má naša rodina a podľa toho sme sa to snažili nastaviť. Chcem čo najviac odrôd, mám dve maličké deti, tak nech si každý nájde to svoje. Nesústredil som sa na to, aby som sadil len skoré odrody alebo len na uskladnenie, ale snažil som sa to vyladiť tak, nech máme jablká v priebehu celého roka,“ hovorí Juraj a pokračuje: „Keď som vykopal prvú jamu na strom, na druhý deň bola plná vody, takže tu môžem sadiť ryžu. Akurát potrebujem ešte zohnať taký odolný druh ,“ smeje sa. Zasadil tu aj tri orechy. „Uvidím či dokážu prežiť. Držím im palce a fandím im, nech sa im tu darí, na tom poli,“ konštatuje s úsmevom. Ako dodáva, pôda na pozemku je na každom úseku rozdielna. „Žiaľ, s pôdou to zatiaľ nemá nič spoločné, je to taká škrupina. „Pankáčili“ na tom od socializmu, sypali tú chémiu a donedávna pestovali monokultúru. Nenašiel som tu ani dážďovku. Snažím sa tu teda doviesť nejaký život. Doviezol som tu už tatrovky, pre niekoho „odpadu„, – lístia z technických služieb z Tatier a drevnej štiepky. Ako rodina kompostujeme, a tak už teraz všetok biologický odpad, ktorý produkujeme, dovážam na pozemok. Snažím sa to tu zúrodniť a na tejto pôvodnej zemi vytvoriť vrstvu humusu. Momentálne nosím drevo do lesa, rozhadzujem po pozemku nahnité konáre, aby som doniesol prírodu na toto pole. Machy, huby a všetko možné , čo rastie na tomto dreve, bude priestorom pre chrobáčiky a zvieratká, aby sa mali kde ukryť,“ konštatuje Juraj. Páriovci postúpili aj pri príprave architektonického návrhu domu, ktorú im vytvoril Jiří Zámečník. „Mám hotovú štúdiu. Mala by to byť drevostavba, okrúhleho, kupolovitého tvaru,“ dodáva na záver stavbár a začínajúci permakultúrny záhradník.

Marcela Nováková