Pracovný tím v Krásnych Sadoch je od vlaňajška bohatší o nového člena. Drahoslava Magová, Tatranka zo Starej Lesnej, viac ako polovicu svojho doterajšieho života prežila za oceánom, kde dlhé roky pôsobila ako pedagogička v súkromnej škôlke a škole v štáte Oklahoma. V Krásnych Sadoch v súčasnosti vedie Zariadenie lesnej pedagogiky, ktorého súčasťou je materská škola a málotriedka pre 1. stupeň ZŠ.

Zo Slovenska si odišla ako 18-ročné dievča, v Amerike si vyštudovala pedagogiku a po viac ako 20 rokoch si sa vrátila naspäť domov. Ako si strávila toto dlhé obdobie v USA?

Zo Slovenska som vycestovala do Štátov ako medzinárodná študentka. V meste Tulsa v Oklahome som vyštudovala Early Childhood Education, čo je u nás predprimárne vzdelávanie. Popri škole som pracovala ako profesionálna opatrovateľka detí, zastupovala som v rôznych hlavne súkromných materských škôlkach a taktiež som učila v tzv. nedeľných škôlkach. Takto som popri štúdiu získavala prax. Počas štúdia sme s manželom aj veľa cestovali, aby sme spoznávali nové kultúry, keďže cestovanie je našou láskou. Cestovali sme nielen po Spojených štátoch, ale po celom svete. Keď sa nám narodila dcérka, všetok náš voľný čas sme venovali jej a cestovali sme už v trojici. Začali sme ostrovom Svätá Lucia, keď mala dcérka asi pol roka, prešli sme rôzne miestečka v Spojených štátoch a Mexiku a keď sme každé leto pricestovali domov, na Slovensko, cestovali sme zasa po Európe. Máme ešte veľa ďalších spoločných cestovateľských plánov v Európe, Austrálii, Ázii, Afrike… Radi by sme dcérke ukázali miesta, ktoré sme videli my dvaja s manželom, ale chceme spoločne objavovať aj nové miesta. Boli by sme radi, aby videla, že na svete existujú rôzni ľudia, rôzne národnosti, že sa dá žiť aj inak ako žijeme my. Chceme, aby naša dcérka mala svetovú všestrannosť. Aby nežila len v tej svojej malej bublinke, ale aby videla, že existujú aj iné národy a krajiny.

Z prostredia amerického školstva si sa presunula do toho slovenského. Ako vnímaš túto zmenu?

Americké a slovenské školstvo sú dve rôzne kultúry, čo sa týka ľudí, detí a prostredia. Každá kultúra má svoje prvoradé ciele vo vzdelávaní. Štruktúra verejného školstva v USA je postavená na 12 rokoch povinného základného a stredného vzdelávania, ktoré je ukončené maturitnou skúškou. Existuje viacero štruktúr vzdelávacieho systému, ale najviac využívaná je: základné vzdelanie – 6 rokov, nižšie stredné vzdelanie – 3 roky, vyššie stredné vzdelanie – 4 roky. V USA som pracovala v škole, ktorá bola inšpirovaná talianskym spôsobom vzdelávania. Vyučovali sme úplne inak ako klasická štátna škola v Tulse. Keď som študovala v Amerike, mali sme povinnú prax v rôznych typoch škôl. Praxovala som v štátnej, súkromnej, mestskej a aj vo vidieckej škole. Počas štúdia ma oslovila súkromná škola v Tulse, kde som sa neskôr aj zamestnala. Klasický spôsob vzdelávania v štátnych školách v USA sa mi zdal staromódny. Do školstva som šla s tým, že chcem učiť inovatívne a v štátnej škole v USA by to bolo náročné. Na Slovensku pôsobím ako pedagóg iba jeden rok a je to neporovnateľné. Stále sa učím nové veci, čítam, vyhľadávam rôzne inovatívne spôsoby, ktoré som používala v USA a ktoré by som mohla uplatniť aj v školstve u nás.

V USA si pôsobila v zaujímavom vzdelávacom projekte. Ako fungovalo vzdelávanie detí v súkromnej škole v Tulse?

Škola, v ktorej som pôsobila, bola inšpirovaná európskym prístupom k vzdelávaniu Reggio Emilia. Je to taliansky prístup vzdelávania, kde sú deti hlavnými protagonistami svojho učenia. Naše triedy boli vekovo-zmiešané, boli to malé kolektívy a škola bola v krásnom lesnom prostredí. Deti mohli navštevovať naše zariadenie od dovŕšenia 8 týždňov až pokiaľ neskončili strednú školu. V triedach sme mali deti vo veku 3-5 rokov, 6-7 rokov, 8-9 rokov, 10-12 rokov a tak ďalej. Zmiešané kolektívy boli preto, aby si deti navzájom pomáhali. Naša škôlka a škola sa nachádzala v lesnom prostredí. Samozrejme, boli sme aj v interiéri, ale väčšinu času sme trávili vonku. Jedným z dôležitých prvkov nášho vzdelávania bola podpora komunikácie a spolupráce. Keď dieťa niečo nevedelo, tak moja otázka najskôr bola: „Opýtal si sa kamaráta?“ A následne: „Opýtal si sa ostatných spolužiakov v triede?“ Keď odpoveď nevedel nikto z triedy, tak sme si do triedy zavolali nejakého experta. Nikdy som ja ako pedagóg nevystupovala ako osoba, ktorá všetko vie. Keď učiteľ niečo nevie, tak je to v poriadku a odpovede hľadá spoločne s deťmi. Napríklad keď sme pracovali s témou lienka, tak ju odštartovala otázka detí, odkiaľ k nám prišla lienka? Deti sami navrhovali možnosti, ako to zistíme – pôjdeme do knižnice, pozveme k nám mamku nejakého spolužiaka, ktorá pracuje ako zverolekárka… Keď deti za mnou prišli s ďalšou otázkou a opýtali sa, do akej kategórie lienka patrí, tak som im položila ďalšiu otázku: Čo si myslíte vy? Aký druh zvieratka je lienka? A deti už zisťovali, či je to obojživelník alebo hmyz. Odpovede mohli hľadať u ostatných detí, súrodencov, rodičov… a prišli na to, že je to hmyz. Deti boli pri takomto vedení nútení rozmýšľať. Ja ako pedagóg som si nesadla a nezačala vysvetľovať – tu je lienka sedembodkovaná, jej telo sa skladá z týchto častí atď… Bola som ako podpora a mojou hlavnou úlohou bolo neodpovedať na ich otázku. S jednou témou sme takto mohli stráviť aj mesiac aj viac. Išli sme do hĺbky, úplne na začiatok a deti jednotlivé veci postupne sami zisťovali. Deti nie sú vedierka, ktoré treba naplniť vedomosťami. Oni to potrebujú zistiť sami, pretože inak na to o chvíľu zabudnú. Ja sama si zo školy pamätám veľmi málo. Pamätám si veci, na ktoré som musela prísť sama a urobiť pritom aj nejaké chyby. V Tulse sme oslavovali, keď dieťa urobilo chybu. Yes, práve sa niečo naučilo.  Deti sú ako špongie, ktoré samé nasávajú informácie. Práve preto komunikácia, spolupráca a riešenie problémov boli pre nás vo vzdelávaní veľmi dôležité. V Reggiu sa týmto spôsobom výučby zaoberajú iba počas predprimárneho vzdelávania. Deti u nich od 6 rokov už navštevujú klasickú školu. Náš riaditeľ v Tulse nám dal voľnú ruku, a tak sme jedného dňa vzali 46 našich učiteľov a odcestovali na týždňový pobyt do Talianska do Reggia Emilia, do ich škôl. Tam sme hľadali inšpirácie, ako tento ich model vzdelávania preniesť k nám nielen do škôlky, ale aj na 1. stupeň.

Podľa tvojich slov, na jednom projekte ste s deťmi pracovali niekoľko týždňov až mesiacov. Bolo možné udržať pozornosť detí v jednej téme takýto dlhý čas?

Nie vždy. Stávalo sa napríklad, že po týždni už deti chceli prejsť k inej téme. Úlohou pedagóga ale bolo nejakým zaujímavým spôsobom ich opäť priviesť k danej téme. Nájsť spojenia a pokračovať v učení. My sa vo vzdelávaní zameriavame na proces, nie na produkt. Na konci roka, keď sa pozrieš na všetko, čo deti v rámci daného projektu študovali, tak vidíš ten spoločný bod, čo sa vlastne naučili. Napríklad pri lienke sme začali témou lienky, ale prebrali sme vlastne oblasť hmyzu. Tu na Slovensku sa robia celoročné plány, ale v Tulse to tak nešlo. Pedagóg mohol mať týždenný plán, ale nemusel ho dodržať. Ty totiž nevieš, aké otázky bude mať dieťa ráno, čo ho bude zaujímať. My sme na konci každého dňa s učiteľmi zanalyzovali celý deň, čo sa udialo a ako na to pôjdeme zajtra. Sledovali sme kresby detí, rozhovory,videá a analyzovali. Budovali sme u detí lásku k učeniu, aby sa radi učili a učili sa celý život. Lebo učenie neprestáva, keď dieťa skončí školu. Ja ako pedagóg sa musím celý život vzdelávať, aby som bola pre dieťa tým najlepším učiteľom. Nemám odpovede na všetky otázky. Stále pokračujem vo svojom vzdelávaní, robím chyby, skúšam, inovujem a spolupracujem.

Ako si už spomenula, vaša škola bola inšpirovaná talianskym prístupom k vzdelávaniu Reggio Emilia. Ako by si zhrnula prvky, na ktorých je založený tento prístup vo výchove a vzdelávaní detí?

Koncept Reggio Emilia sa nedá naučiť – na to nie sú školy. Ak pedagóg chce učiť podľa tohto konceptu, neexistuje na to žiadne vzdelávanie. Učiteľ sa týmto prístupom môže inšpirovať a prispôsobiť mu výučbu vo svojom prostredí. Tento koncept má niekoľko hlavných princípov. Tým najdôležitejším je podľa mňa dieťa ako aktívny účastník učenia. Od dieťaťa musí ísť túžba naučiť sa niečo, dieťa musí chcieť a byť aktívne. Musí to byť pre dieťa zmysluplné. Ak v tom nevidí zmysel, tak nemá chuť sa to učiť a rýchlo to zabudne. Ďalším dôležitým prvkom je prostredie. Nezáleží na tom, či je škola v lese alebo v meste, pretože tento koncept sa dá preniesť do hocijakého prostredia. Jednoducho svoje prostredie pripravíš pre dieťa tak, že je to to najlepšie možné pre jeho rozvoj. Reggio Emilia je mesto na severe Talianska a ich projektové vyučovanie sa tak orientuje na mestské témy – sochy v meste, systém podzemnej dopravy, vône mesta, vtáci v parku… Naša škola v Tulse sa nachádzala v lese, a tak naše témy boli úplne iné. Preto Taliani z Reggia Emilia vravia, že každá ďalšia škola nemôže byť Reggio škola, ale môže ním byť iba inšpirovaná. Na školách v Reggiu Emilia sa držia tvrdenia, že dieťa hovorí 100 jazykmi – nekomunikuje s okolím len verbálne, ale aj keď tvorí z hliny alebo stavia z kociek, svoj názor môže vyjadriť aj keď kreslí alebo keď robí nejakú dramatizáciu… Medzi ďalšie podstatné prvky zaraďujú tiež spoluprácu učiteľa, dieťaťa a rodiča v procese učenia a taktiež dokumentáciu procesu učenia.

Po návrate na Slovensko si sa opäť zamestnala v školstve. Čím ťa oslovil vzdelávací projekt v Krásnych Sadoch?

Projekt Krásne Sady ma zaujal už v roku 2017, keď som sa o ňom po prvýkrát dočítala na webe. Článok mal myslím názov: „Pod Tatrami vyrastá ekodedina“ a to bolo pre mňa veľmi očarujúce. Ľudia, ktorí plánujú žiť v súlade s prírodou, pestovať si vlastnú potravu, vysadiť lesík a ovocný sad, sú pre mňa inšpiráciou. Povedala som si, že konečne sa ľudia vracajú k prírode a tradíciám. To je podľa mňa to najdôležitejšie, čo môžeme ako civilizácia urobiť – vrátiť sa k našim koreňom a tradíciám. V tom čase sme sa ešte neplánovali vrátiť späť na Slovensko, ale vravela som si, že keby sme sa mali raz vrátiť, tak isto do Sadov. Súčasťou tohto projektu bola aj škôlka a škola, čo mňa ako pedagóga nadchlo ešte viac. Na jar v roku 2020 sme sa nakoniec aj natrvalo presťahovali z USA späť na Slovensko…

Aj v koncepte Reggio Emilia sa hovorí, že prostredie je 3. učiteľom. Pod tvojím vedením sa školské prostredie v Krásnych Sadoch ďalej vylepšuje a zdokonaľuje. Aké máte, ako celý tím pedagógov, ďalšie plány v tomto smere?

Prostredie, v ktorom učíte deti, je veľmi dôležité, pretože je učiteľom samo o sebe. Malo by byť krásne, organizované a plné materiálov, ktoré podporujú komunikáciu, inováciu, spoluprácu, kreativitu, kritické myslenie a riešenie problémov. Nezáleží či škola je v lese alebo v meste. Ak máte vaše triedy pripravené takým spôsobom, aby boli funkčné a pomáhali vám s učivom, tak máte o výučbu postarané. My sa s naším tímom pedagógov zameriavame na to, aby väčšina vyučovacieho času prebiehala v lesnom prostredí. Zriaďujeme externé triedy a naším zámerom je, aby sme tam trávili čo najviac času a v každom ročnom období. Teším sa, že s týmto tímom vieme ísť touto inovatívnou cestou. Na slovenské pomery trochu netradičnou, ale vieme, že je to to najlepšie pre tieto deti.

S rodinou máte pozemok so zvieratkami. Čo Vás k tomu inšpirovalo a ako vám to ide?

Máme svoj pozemok neďaleko Sadov, ale zatiaľ sme v začiatkoch. Začali sme s menšou záhradkou a s vysadením ovocných stromov a tiež aj smrekov a borovíc. Taktiež chováme ovečky, ktoré nám pomáhajú hlavne kosiť pozemok. My sme už na Slovensko prišli s tým, že sme pripravení pestovať a chovať zvieratá. Aj kvôli dcérke, ktorá miluje rastlinky, zvieratká a my s manželom ju chceme k tomu viesť. Ocenili by sme, keby nám v budúcnosti bolo umožnené vysadiť viac stromov a chovať viac domácich zvierat. Chceli by sme využiť našu pôdu čo najviac, aby sme si mohli pestovať a konzumovať našu vlastnú úrodu. Pretože si myslím, že byť sebestačný bude o pár rokov dôležité.

Súčasné deti budú tvoriť budúci svet. Aké by si deťom dopriala vzdelanie?

My nevieme, čo budú naše deti potrebovať v budúcnosti, aby sa vedeli presadiť v zamestnaní. Táto doba sa veľmi rýchlo mení. Vieme ale to, že niektoré zručnosti im istotne pomôžu, nech budú pracovať na akejkoľvek pozícii – vedieť komunikovať jeden s druhým, dohodnúť sa, vyriešiť problém, inovovať, byť kreatívny a kriticky myslieť. Tieto životné zručnosti považujem za najdôležitejšie pre budúcnosť v akomkoľvek povolaní. Taktiež je potrebné, aby deti vedeli využívať technológie a vedeli sa prispôsobiť zmenám. Som toho názoru, že nielen akademické vedomosti sú pre rozvoj dieťaťa dôležité, ale práve aj tieto sociálno-emocionálne zručnosti.